Sám  dobrovoľne priznávam,že som kedysi bol nie len ateistom,ale aj obrovským skeptikom,dokonca tak veľkým,že som neuznával existencie nič iného než hmoty,a vedu som považoval za jeidnú pravdu. Viem,hlúposť ale vtedy som bol menší,začal som si utvárať aj filozófiu,a vlastne som dospel až k neexistencí vedy a aj skepticismu.

Skeptici sa často označujú ako nezaujatí hľadačí pravdy namiesto takzvaných senzachtivcov,riešia veci takzvane len s dôkazmi a chladnou hlavou.

Je to ale naozaj tak?

Vôbec nie. Tvrdenie,že je či niečo nie je pravda vôbec nie je overiteľné,existencia okolného sveta môže byť tiež len peknou predstavou v naších hlavách.

Ak teda nemáme možnosť dokázať existenciu vecí,prečo sa hádame,kto má či nemá pravdu? Čím je racionálnejšie tvrdenie o neexistencií duchov na fotkách analýzou fotiek,keď tám analýza môže byť našou ilúziou,a tvrdenia veriacich na duchov realitou?

Ešte môžme povedať,že ak nemáme dôkazy na existenciu sveta,môžeme využiť logické pochody na jeho dokázanie,napríklad matematika.

Tu je ale rovnaký problém. Ak nie je dôkaz na dokázanie nejakej veci,kde tu má priestor logika? Tvrdenie o 2+2=4 môže byť rovnako chybné,ako to,že štvorec má 3 strany. Nikto nám to potvrdiť nemôže,tvrdí to len naša myseľ,ktorá nie je moc spoľahlivá.(Optické ilúzie,vidiny a pod.)

V tomto článku som chcel poukázať na nezmyseľ čokoľvek spochybňovať či hájiť skepticismus. Bez spôsobu dokázania reality je skepticismus len viera .